Omicron
V roku 1927 začali práce na projekte úplne nového podvozku moderného charakteru, určeného pre autobusy a autokary, ktorý niesol názov Omicron.
Podvozok bol osadený radovým šesťvalcom s obsahom 7 060 kubických centimetrov a výkonom 91,5 koní s vysutnuými ventilmi priamo ovládanými dvoma kardanmi, zadným preklenutím so samonosnou osou a zníženou plochou základňou. Lancia ponúkala dve verzie, kratšiu a dlhšiu, pričom obe boli mimoriadne úspešné.
Mnoho exemplárov jazdí k veľkej spokojnosti prevádzkovateľa aj zákazníkov dodnes v Ríme. Počet najazdených kilometrov pri nektorých prekročil dokonca dva milióny. Ako zaujímavosť môžeme uviesť, že lôžkový variant slúžil na púštnych prepravných trasách medzi Alžírskom a Francúzskym Sudánom.
Lancia pre Omicron pripravila aj päťvalcový naftový agregát s obsahom 7 000 kubických centimetrov a maximálnym výkonom 93 koní, ktorý predstavoval alternativu síce robustného a spoľahlivého, ale na spotrebu veľmi náročného, benzínového motora.
V tridsiatych rokoch zakúpila Lancia od nemeckej firmy Junkers licenciu na výrobu ďalšieho naftového motora. Šlo o dvojtakt s dvomi protiľahlými piestmi, v každom z dvoch valcov, ktorý bol určený pre novú verziu modelu Ro (vo dvoch vyhotoveniach pre civilnú sféru, a dvoch pre vojenské účely). V roku 1935 nasledoval model Ro-Ro, a o tri roky neskôr, 3Ro so vznetovým päťvalcom.
Výroba nákladných vozidiel značky Lancia pokračovala modelom Esatau a skončila v roku 1969 modelom Esagamma.